Alexko sa narodil 24.01.2015, s váhou 3920 gramov a výškou 52 cm, presne ako ja, jeho matka, keď som sa narodila. Chceli sme dieťa, len sa nám to nepodarilo normálnou cestou. Preto sme išli na umelé oplodnenie. Hneď na prvý pokus sa nám to podarilo, ale z dvoch ostal len on, môj jediný synček. Mala som ťažké tehotenstvo, viackrát som bola v nemocnici. Nakoniec som sa dozvedela, že som mala vysoký krvný tlak. Pôrod bol cisárskym rezom a tie dni v nemocnice boli pre mňa naozaj ťažké.

Doma som však našla svoj potrebný pokoj, aj keď som bola na všetko sama, keďže dnes už bývalý manžel robil v Nemecku. Takto som si s Alexom nažívala. Približne v pol roku som si všimla, že ho začala až priveľmi zaujímať práčka. Len sedel a sledoval, ako sa otáča. Celé hodiny. Brala som to tak, že každé dieťa vníma niečo iné a jeho radosťou bola práčka :)

Všetko inak bolo v norme. Onedlho začal brebtať a "rozprávať", no keď mal približne rok, prestal. Veľa pozeral rozprávky, maďarské i anglické a onedlho začal z tých anglických všetko opakovať. Na svoje meno pekne reagoval, ale keď som chcela od neho, tak zase len zopakoval, to čo ja. Postupne mi prišlo zvláštne, že keď niečo Alexko chcel, chytil ma za ruku. Nevedela som, prečo nerozpráva.

Keď mal Alexander dva a pól roka, v parku na ihrisku sa začal hrať so svojim rovesníkom. Vtedy som uvidela rozdiely a rozhodla som sa ísť do poradne k detskému lekárovi. Ten nás poslal na ušné a neurologické vyšetrenie. Výsledky ukázali oneskorený psychomotorický vývoj. Keď však v troch rokoch nastúpil do škôlky, učiteľky už po mesiaci povedali, že môj Alex môže mať diagnostikovaný detský autizmus. Medzi hlavné príznaky podla slov učiteliek bolo to, že nerozprával, nereagoval na otázky, nemal očný kontakt, nechcel sa hrať s deťmi, hádzal po spolužiakoch stoličku a podobne. 

Tak sme skončili prvýkrát u školskej psychologičky, ktorá potom Alexandra začala sledovať. Keď mi potvrdila, že sa stotožňuje s názorom učiteliek, plakala som ako malé dieťa a bola som vo veľkej neistote. Obávala som sa o budúcnosť - o to, ako si nájdem prácu v nemocnici, a tiež ako Alexko zvládne škôlku. Nakoniec nám psychiater po našej návšteve v 3 a pol roku diagnostikoval autizmus. Stále som tomu nevedela uveriť - nasledovali neurologické, metabolické a genetické vyšetrenia. Lekár z genetiky mi po prečítaní značnej dokumentácie potvrdil, že pre komplikovaný pôrod bol nedostatočne okysličený. APGAR skóre mal len 2 z maximálnej hodnoty 10. 

Začali sme chodiť na terapie k špeciálnemu pedagógovi, na Ayres terapiu (tam sme po roku prestali chodiť, keďže terapeutka sa presťahovala a Alex si na nové miesto nezvykol a veľmi tam plakal a kričal) či k logopédovi. Alexko začal lepšie rozprávať, no v 4  rokoch mal mozog a úrovni jeden a pol ročného dieťaťa. Terapie mu veľmi pomáhali - spieval, pekne rozprával, začal skladať vety a mal rád deti. Aj lekári sa tešili s jeho pokrokov. No zrazu to bolo všetko zle.

Zmenili sme špeciálnu pedagogičku a začali sme navštevovať inú pohybovú terapiu. Alex bol opäť na dobrej ceste. Opäť sme začali chodiť do škôlky, no začal byť nepokojný a robil zle spolužiakom. Opäť sme menili terapiu a nakoniec sme začali chodiť v Komárne do Artis Centra. Tieto chvíle boli veľmi super - cestovali sme vlakom, autobusom, Alexko veľa spieval, rozprával čo videl a koho sme stretli, rád si začal čítať rozprávky. Dokonca začal kresliť, malovať, a dokonca i písať. Samozrejme, dobré časy sa striedali so zlými - najmä po navštevovaní Neurofeedbacku mal niekedy hysterické kŕče, nechcel vidieť ľudí, bol agresívny a pocikával sa. Nie každá terapia je vhodná pre každého. Naďalej sme chodili do Artis Centra a postupne me sa všetci tešili ako Alex postupuje. Všetci sa tešili ako napreduje, aj keď vedel len po maďarsky, zatiaľ čo lekári po slovensky. 

Alexko postupne prestáva chodiť po špičkách, má lepší očný kontakt a som naň veľmi hrdá - chcem mu dať všetko, čo len viem. Je to šikovný chlapec a mám ho veľmi rada. Škoda len, že mu nebolo umožnené pokračovať v škôlke aj naďalej. Teraz má šesť rokov a je so mnou doma, uvidíme, ako zvládne onedlho školu. Keď ma Alexander potrebuje, som stále pri ňom. On mi otvoril možnosti ukázať sa, koľko toho viem dokázať, a tiež koľko mám sily. Každé jeho objatie, tie krásne úsmevy, mi robia veľkú radosť - rovnako ako pri narodení :)

TÚTO RODINU SME V RÁMCI O.Z. ÚSMEV PRE DRUHÝCH NAVŠTÍVILI OSOBNE. UVEDENÝ BANKOVÝ ÚČET JE OSOBNÝ ÚČET MATKY - ARANKY - AK MÁTE CHUŤ, MÔŽETE ICH PODPORIŤ JEDNORÁZOVÝM ALEBO PRAVIDELNÝM DAROM - PRÍPADNE INAK POMÔCŤ PRÍPADNÝM NAKONTAKTOVANÍM SA. O.Z. SI Z DAROV NESTRHÁVA ANI CENT :)